Cesta čierneho pianína

S trpkosťou sa pozrel na svoje krátke prsty a spomenul si, aké ťažké pre neho bolo zmieriť sa s tým, že viac neporastú. Koľko mohol masť vtedy rokov? Štrnásť? Možno pätnásť… Hodiny a hodiny tréningu na nepohodlnej okrúhlej stoličke bez operadla a predsa… Predsa nesedí na pódiu koncertnej sály, ale vo svojej malej zaprášenej dielni v pivnici ošarpaného pražského domu. Prisunul si stoličku bližšie k nástroju a prsty položil na vyleštené biele klávesy. Mal nutkanie ich pohladkať. Chcel skúsiť či sú presne také hladké, aké majú byť, či sa príliš nešmýkajú alebo či naopak nie sú nepríjemne drsné. Potreboval sa naposledy presvedčiť, že prsty ktoré si na nich raz zahrajú, budú mať zabezpečené najväčšie možné pohodlie. Chcel, aby sa s klávesmi dokázali zžiť, ako keby, ako to hovorieval jeho učiteľ klavíra, ako keby to bol iba ďalší článok na jeho prstoch, ktorého pohyb musí byť rovnako prirodzený ako pohyb hocijakého iného článku na jeho ruke. Keby tak boli tie jeho články o niečo dlhšie… Pár milimetrov by mu úplne stačilo… Keď bol ešte malý chlapec, stále dúfal, že by možno niekedy o rok alebo o dva mohli tie ruky, aspoň konce prstov o trošičku, aspoň o maličký kúsok predsa len dorásť. Lenže nedorástli… A teraz sú navyše krivé a vráskavé. Vlastne sú ešte nepoužiteľnejšie ako vtedy. Celé ľavé predlaktie si položil na pianíno, oprel si oň hlavu, zatvoril oči, zvraštil čelo a ľavou rukou začal stláčať jednotlivé klávesy od najhlbšieho dunivého tónu, ktorý mu rezonoval hlboko v hrudi, až po pišťavý zvuk poslednej klávesy na pravej strane klavíra, ktorý vyplašil myš v rohu miestnosti. Konečne je poriadne naladený… Môže predať svoje posledné vlastnoručne vyrobené pianíno, ktoré mu zabralo takmer rok života. Ktovie ku komu sa vlastne dostane… Hlavne aby na ňom hrali. Nech naň preboha neprehodia obrus a nepoložia vázu s kvetmi. Nech po ňom ležia porozhadzované noty, ceruzky a papiere. Najradšej by bol, keby si ho kúpil trebárs učiteľ klavíra. Dal by mu ho kľudne pod cenu… Predstavoval si, ako by na ňom každý deň hrával svojej manželke, učiteľke husieľ, ktorá, hneď ako by začula svoju obľúbenú melódiu, chytila by do ruky milovaný sláčikový nástroj a pridala sa k nemu. A ich deti by zvedavé a nedočkavé kedy sa to konečne naučia aj oni, stáli hneď pri nich, tak blízko, že by rodičom zavadzali, ale oni by ich predsa len neodohnali, pretože v kútiku duše by sa tešili, že čoskoro by možno na základnej stupnici zahrali aspoň melódiu uspávanky, ktorú im mama večer spieva. Kiežby sa to čierne pianíno dostalo do rúk niekomu, kto by na ňom hral. Je jedno komu, len nech na ňom preboha ten človek hrá… Nech sa z neho neopováži urobiť policu na knihy, alebo kozmetický stolík, nech tam pre všetkých svätých nepostaví porcelánové sošky a podobné hlúposti. Takmer sa začal modliť, aby na ňom niekto hral. Len nech na ňom niekto hrá, opakoval si. Pretože ak nebude, celý rok svojho života, pravdepodobne jeden z jeho posledných, stratil zbytočnou prácou… Znovu sa mu v mysli vybavil obraz učiteľa, nízkeho chudého muža v košeli a vo veste s niekoľkými záplatami, ako hrá na jeho nástroji. Hrá známy Šostakovičov valčík… Je nedeľa popoludní a jeho žena sa popri tom, ako vkladá do vázy čerstvé kvety, začne zľahka pohupovať vpravo a vľavo do rytmu hudby, ktorú ovládajú jeho vlastné ruky na čele s dlhými štíhlymi prstami. A ona, presne taká krásna, taká štíhla a dlhovlasá, akú ju vždy chcel mať, začne v rytme hudby, ktorú v tej chvíli stvoril on, tancovať cez celú obývačku. Chytí ich trmácajúceho sa najmladšieho syna, ktorý sa jej v dupačkách nechtiac zapletie pod nohy, vezme ho do náručia a pretancuje s ním zvyšok valčíka. Hlavne nech na ňom niekto hráva… Nech ho dajú do hudobnej školy, nech ho dajú do divadla, nech ho dajú aj na ulicu, nech naň prší a sneží, len nech na ňom niekto hrá, pre zmilovanie božie. Lebo aký už len zmysel má nástroj, ktorý stojí celý život potichu v kúte izby? Počkal kým doznel učiteľov valčík a zatvoril klávesnicu.

♪

To sa mi asi zdá, povedala si chudá, prísne vyzerajúca žena s rozčúleným výrazom v tvári a podráždene pri tom krútila hlavou. Nie! Po kom to dievča môže byť?! Je načisto hluchá, že tie falošné tóny nepočuje?! Chvalabohu, že sa toho nedožil jej otec… Radšej by jej vo dverách privrel prsty, ako by ju mal počúvať hrať.

„Klára! Bože môj, zavri to pianíno lebo ohluchnem!“ zakričala na uplakanú dcéru, vstala z kresla a prešla k dokorán otvorenému oknu. Zavrela oči, aby predýchala falošné tóny, ktoré sa naďalej nesmelo ozývali z rohu miestnosti a zadívala sa do záhrady. Ako je to možné? Na hodiny chodí trikrát za týždeň… Sama ju učím každý piatok večer… Denne dozerám na jej nácvik. Nútim ju počúvať svoju vlastnú (dokonalú, áno, dokonalú, veď mi to toľko ráz povedali…) interpretáciu stoviek skladieb a zakaždým dúfam, že čisté tóny mojej hry vyladia jej sluch a možno … Keby vedela ako svoju úbohú matku mučí zakaždým, keď cvičí. Je možné, aby som ja, ja, učiteľka klavíra, sólistka národného orchestra mala tak nenadanú dcéru? Čo snáď gény neexistujú?! Má to byť zázračné dieťa schopné zahrať Mozarta v piatich rokoch a nie… Toľké zbytočne vyhodené peniaze za nový nástroj. Rozladí ho skôr, ako sa naučí základné stupnice… Zrazu sa celá strhla pri zvuku nevydareného durového akordu a znovu sa osopila na trasúce sa dievča:

„Stačí! Prestaň pre boha!“

Nahnevane prešla do vedľajšej izby, zatreskla za sebou dvere, chytila do ruky telefón, spamäti vytočila číslo a čakala. Keď sa na druhej strane po niekoľkých monotónnych pípnutiach ozval známy hlas, bez úvodných zdvorilostných fráz povedala:

„Chcem sa zbaviť toho čierneho pianína, Eva. Máš ešte záujem?“

♪

Drahá Ester,

ďakujem, ďakujem, ďakujem! Nevieš si predstaviť, ako sme sa všetci potešili, keď nám v piatok priviezli Tvoje pianíno. Si si istá, že Kláre nebude chýbať? Snáď ste si to poriadne premysleli… Keby si videla Samuela, ako sa na to Tvoje pianíno díva… Sama vieš, že učiteľ klavíra bez svojho nástroja je ako záhradkár zatvorený v jednoizbovom byte. Chudák… Deti ho nikdy nenechajú na pokoji a ťukajú do kláves hoci na ne ledva dočiahnu. Iba neskoro večer, keď im nechá pootvorené dvere na spálni a uspáva ich nejakou pomalou skladbou, má klávesnicu celú pre seba a do melódie sa mu nepletú žiadne náhodné tóny. Tak rada ho vtedy počúvam. Niekedy sa mi chce vstať z kresla a začať tancovať… Ešte raz veľká vďaka, Ester. Uvidíme sa v sobotu.

Šalom

Eva

♪

„Zoberte si z toho čo chcete. Ostatné vyhoďte alebo spáľte,“ rozkázal vzorne vystretý muž v zelenej uniforme a vysokých čiernych čižmách. Otočil sa a už-už vychádzal z dverí, keď ho zrazu niečo upútalo v rohu miestnosti.

„Až na ten klavír“, povedal, „ten odvezte ku mne domov.“

Nasadil si čiapku, upravil si červenú pásku nad ľavým lakťom a vyšiel z bytu. Zmestí sa mu klavír vlastne ešte do bytu? Možno vyhodí ten biely príborník… Aj tak má už ďalšie dva v kuchyni. Alebo ho dá nejakému podriadenému. Poláček by si zaslúžil… Minulý mesiac vysťahoval vyše šesťdesiat rodín. Vyšiel na ulicu, pozdravil dvoch vojakov pri dverách a nastúpil do auta. Nemá si ten príborník radšej nechať? Je z osemnásteho storočia… Na druhej strane, ak zistia odkiaľ ho má… Nie. Vyhodí ho. Alebo ho dá Poláčkovi. Ešte uvidí. Na chvíľu sa zastavil v kancelárii, aby podpísal niekoľko ďalších dokumentov o vysťahovaniach a znovu nastúpil do auta. Ten klavír sa do bytu rozhodne musí zmestiť. No a čo, že on na ňom nevie hrať. Nech sa žena naučí, aspoň sa na čas niečím zabaví. Vidí na nej, že ju to tu nebaví. Vlastne sa to pred ním ani nesnaží skrývať… Auto zastalo pred jeho bytom. Stroho sa rozlúčil so šoférom a stratil sa v masívnych drevených dverách. Keď vošiel do priestranného štvorizbového bytu, v obývačke ho už čakalo pianíno aj s prekvapenou manželkou.

„To je pre mňa?“ spýtala sa.

Srdečne ju pozdravil, pobozkal ju na líce a spýtal sa, aký mala deň.

„Nie je nový,“ skonštatovala, keď si prezerala nástroj z blízka. „Sú tu vyryté mená, Hans. Odkiaľ ho máš?“ obrátila sa s vyčítavým výrazom v očiach k manželovi.

Poznal ten výraz. V poslednej dobe sa tak na neho díva často. Ale prečo vlastne? Môže on za to, čo sa deje? Predsa si iba robí svoju prácu…

„Na tom nezáleží“, odpovedal po tichu bez toho, aby sa na ňu pozrel a začal si rozopínať uniformu.

„Povedala som ti, že v dome nechcem veci po tých ľuďoch! Už aj to odvez preč!“ zakričala tak hlasno, až sa Hans divil sile manželkiných hlasiviek.

Čo jej má na to povedať…

„Hocijaká iná žena by sa potešila, keby jej manžel domov priniesol niečo také.“

Na viac sa nezmohol. Vedel, čo jej vadí. Aj jemu to spočiatku vadilo, ale prekonal to. Keby tak vedela, že všetok nábytok, ktorý v poslednej dobe domov priniesol, je od nich a nie z jej obľúbeného obchodu so štýlovým starožitným nábytkom, ako jej to tvrdí. Ale na čo by ju tým zaťažoval? Príborník ako príborník… Keď sa otočil od skrine, do ktorej si práve zavesil uniformu, všimol si, že jeho milovaná žena, ktorá ho v hĺbke svojej spravodlivej súcitnej duše pravdepodobne nenávidí, odišla z miestnosti bez jediného slova. Ďalšia noc na gauči… Chvíľu váhal, či za ňou nemá zájsť, ale nakoniec usúdil, že bude lepšie nechať to na ráno. Celou silou sa zaprel do pianína a potlačil ho k stene oproti oknu. Dopadalo naň svetlo zapadajúceho slnka a osvetľovalo štyri vyryté mená na vrchnej strane nástroja: Eva, Samuel, Dávid, Sára. Nechcel, aby manželke pripomínali pôvod klavíra, a tak z komody vytiahol biely obrus a prehodil ho cez vrchnú časť pianína. Nevyzeralo to najlepšie. Poobzeral sa okolo seba a keď mu zrak padol na knihovničku, hneď k nej vykročil a vzal toľko kníh, koľko naraz uniesol. Všetky okrem jednej poukladal hore na pianíno. Potom otvoril klávesnicu a stojan na noty a na miesto, kde boli len nedávno opreté zafúľané, na niekoľkých miestach natrhnuté noty k Šostakovičovmu druhému valčíku, položil malú červenú knižku s nápisom Mein Kampf. Mohlo by to budiť dobrý dojem, keď príde vrchnosť na návštevu…

♪

V malom starožitnom obchodíku, v úzkej ulici nevýznamnej časti hlavného mesta sa ozval zvuk zvonca, čo visel nad presklenými vchodovými dverami. Šedivý predavač zdvihol hlavu od účtovnej knihy a podráždene sa pozrel, kto ho vyrušuje pri namáhavej matematike, na ktorú už dávno nemá trpezlivosť. Vo dverách stál zababušený mladý muž. Kým si z čiapky a kabátu oprašoval vločky snehu, strieborné mihalnice na jeho prižmúrených hnedých očiach začali pomaly naberať svoj prirodzený tmavý odtieň.

„Dobrý večer,“ pozdravil a stiahol si čiapku z hlavy, „vraj tu máte pianíno,“ povedal a s veľkým očakávaním sa zahľadel na predavača.

Ten si svojho nezvyčajne mladého zákazníka nedôverčivo prezrel a po pár sekundách kývol hlavou smerom doprava: „Tam v rohu za jedálenským stolom,“ povedal a vrátil sa k účtom.

Mladík sa pretiahol tenkými medzerami medzi nahusto poukladanými kusmi nábytku, obišiel oválny jedálenský stôl a predral sa k pianínu. Na klávesnici a vrchnej časti nástroja stáli dve nevkusné modro-biele vázy s porcelánovými ružami a okolo nich bolo porozkladaných niekoľko vyrezávaných drevených sošiek z betlehemu.

„Môžem ho vyskúšať?“ zakričal od pianína a otočil sa k predavačovi.

Žiadna odpoveď.

„Môžem ho vyskúšať?“ zakričal ešte hlasnejšie.

„Hovorím, že áno,“ ozvalo sa od pultu.

Pri pianíne nestála žiadna stolička, a tak zahral zopár akordov postojačky. Potom skúsil úryvky z dvoch klasických skladieb, ktoré poznal spamäti a nakoniec zahral svoju obľúbenú Yesterday. Má krásny zvuk, pomyslel si, keď si prezeral drevo nástroja a až na tých pár škrabancov na vrchnej doske je aj celkom zachovalé.

„Koľko zaň chcete?“ zakričal obzerajúc si boky pianína. Suma mladíka nepríjemne zaskočila. „Až toľko?! Nemá takú hodnotu…“ povedal trochu sklamane a začal sa predierať k pokladničnému pultu.

„Máme ho tu od štyridsiateho piateho chlapče, má presne takú hodnotu, ako som povedal. A vraj si na ňom cez druhú svetovú zahral aj Heydrich.“

„Ale ja toľko nemám,“ odpovedal mladý muž a pozrel sa predavačovi do očí, „stiahnite aspoň pár tisíc. Prosím!“

„Bohužiaľ,“ povedal starec dívajúc sa opäť do účtovnej knihy, akoby tam jeho zákazník ani nebol.

„Veď vám tu stojí skoro tridsať rokov… Spustite predsa trochu,“ povedal prosebne sa dívajúc na predavača, ktorý mu nevenoval žiadnu pozornosť.

„Bohužiaľ,“ zopakoval a začal zo skrinky pod pultom vyťahovať ďalšie účtovné knihy.

Kovový zvonček na dverách znovu zazvonil a do divokej snehovej búrky vyšiel mladík, ktorému sa po pár krokoch na líci zaligotali kryštáliky zamrznutej slzy.

♪

Neveľkú triedu plnú hračiek po dlhom rušnom dopoludní konečne naplnilo ticho. Deti ležali vo farebných pyžamách na mäkkých žinenkách a po únavných dobrodružstvách sa pre zmenu venovali svojim rozprávkovým snom. Väčšina z nich už spala, ale keď sa učiteľ z času na čas otočil od nôt a poprezeral si všetkých svojich sedemnástich škôlkarov, videl, že tri alebo štyri telíčka sa ešte stále prehadzujú, že nejaká bosá nôžka sa ešte stále hmýri a vykúka spod nadýchanej periny a že niekoľko málo párov očí aj naďalej sleduje jeho prsty, ako behajú po čierno-bielej klávesnici. Pretočí teda noty na druhú stranu a pokračuje v prepracovanej ľudovej uspávanke, až kým sa v triede nezatvorí posledný pár detských očí. Až potom stíchne aj ošúchané staré pianíno a on si konečne pôjde urobiť kávu a na tú krátku ale mimoriadne cennú hodinu, keď ho za nohavice neťahá žiadna ruka a keď nikto neplače ani nekričí, sa započúva do svojich vlastných myšlienok. Vráti sa späť do roku dvetisícjeden, kedy v istej zašitej uličke náhodou narazil na práve krachujúce starožitníctvo, vo výklade ktorého stálo čierne pianíno. Bolo lacnejšie ako použitá gitara… Syn majiteľa sa chcel údajne všetkého čo najrýchlejšie zbaviť. Aspoň tak mu povedal predavač…A aj keď veľmi dobre vedel, že do jeho garzónky pianíno tak ľahko nevprace, povedal si, že ním aspoň bude uspávať deti v škôlke. Potom sa vrátil ešte o pár rokov ďalej a spomenul si, ako si vyberal svoje budúce povolanie. Nemohol sa rozhodnúť medzi hudbou a učiteľstvom… Obe ho tak veľmi lákali a ani jedného sa nechcel vzdať… Usmial sa a uchlipol si z kávy.

♪

Keď sa vo vlhkom hmlistom počasí začala Námestím Jana Palacha vznášať melódia Comptine d’Un Autre Été, niekoľko ľudí sa na chvíľu prestalo ponáhľať do práce, do školy alebo na prehliadku mesta a započúvalo sa do tónov starého čierneho pianína. Asi sedemnásťročný chlapec kĺzal prstami po klávesoch a pri každom vydanom tóne nechával svoje otlačky tam, kde ich predtým zanechali stovky iných… Napríklad Florián, výrobca klavírov s krátkymi prstami alebo jeho prvá majiteľka, ktorá zmorená neschopnosťou svojej dcéry darovala nástroj chudobnej kamarátke Eve. Presne do kláves tohto pianína sa opierali židovské ruky Evinho manžela, ktoré sa po rokoch bez klavíra znovu rozbláznili a veselo vyhrávali až kým ich raz v noci spolu s ich majiteľom a jeho rodinou nevysťahovali a neposadili na vlak. Potom sa do pianína otláčali prsty nešťastnej Nemky, ktorá klávesy obmývala slzami hnevu a nemohúcnosti každý boží deň, čo na nich hrala. A keď jej manžela popravili, všetky tieto otlačky pokryl tridsaťročný prach zaprataného starožitníctva. Na pár minút ho síce zotreli nevinné ruky ešte mutujúceho mladíka, ale keďže si ho nemohol dovoliť, aj jeho obtlačky po čase prekryl prach.. Pianíno muselo čakať ďalej, kým ho konečne rozozvučal jeho nový majiteľ. A keď sa krátko na to spokojný ale stále rovnako chudobný učiteľ rozhodol emigrovať, daroval pianíno mestu a to ho previezlo pod okno Filozofickej fakulty. A tu sa jeho čierno-biela klávesnica dostala do rúk študentovi filozofie, pánovi, čo predáva lístky v Rudolfíne, turistovi z Talianska, bezdomovcovi, učiteľovi češtiny, študentovi germanistiky a jeho kamarátovi z UPRUMu, stredoškolákovi z vedľajšieho konzervatória, právnikovi, čašníčke, hudobníkovi, knihovníčke, policajtovi, sekretárke, desaťročnému dievčatku v červenom kabáte, lekárke, uvádzačke a ďalšiemu študentovi a ďalšiemu učiteľovi a ďalšiemu a ďalšiemu a… A teraz na ňom hrá tisíci pár rúk. Stáva sa históriou tak ako Heydrichove ruky, ktoré na tom istom pianíne hrali v byte úbohého Hansa, ktorého manželka si od žiaľu podrezala žily skôr, ako sa raz v piatok vrátil domov a ešte oveľa skôr, ako by ho videla umierať pred zrakmi tisícov ľudí oslavujúcich smrť človeka, ktorého tak neskonale milovala. Chlapcove otlačky, hoci zaprášené, prekryté inými dotykmi alebo zmyté vodou, zostanú naveky na tom istom starom čiernom pianíne.

Keď jeho skladba doznela, niekoľko náhodných divákov zatlieskalo. Začervenal sa. Netušil, že má obecenstvo… Trochu zahanbene sa usmial, zdvihol zo zeme ruksak a zbehol dolu po schodoch, aby sa čo najrýchlejšie stratil v dave na chodníku. V tú chvíľu už bola stolička pri pianíne znovu obsadená. Asi štyridsaťročná žena práve začala do pamäte starého čierneho pianína otláčať nový pár rúk…