Nora Barnacleová: milenka, múza, manželka

Meno James Joyce je dnes povedomé asi každému, kto dával na hodinách literatúry trochu pozor. Román Ulysses, v českom preklade známy ako Odysseus, ako aj zbierka poviedok Dublinčania sú v literárnych kruhoch notoricky známe a Finneganovo prebúdzanie predstavuje jednu z najväčších čitateľských výziev pre fanúšikov modernistickej tvorby. Za úspechom tohto celosvetovo presláveného írskeho spisovateľa však stojí viac ako len jeho talent a vytrvalá práca. V Joyceovom tieni sa totiž počas veľkej časti jeho života pohybovala žena, bez ktorej by sa pravdepodobne ani jedno z vyššie uvedených diel nezrodilo. Nora Barnacleová, chudobná chyžná zo západného Írska, ho totiž sprevádzala od istého júlového popoludnia v roku 1904, kedy na seba náhodne narazili na Nassau Street v Dubline, až do jeho smrti. Okrem milenky, manželky a matky jeho dvoch detí bola Nora Joyceovou literárnou múzou a slúžila ako predloha pre jeho najslávnejšie ženské postavy.

Keď si toto dvadsaťročné dievča v to júlové popoludnie vykračovalo po Dubline, ešte netušilo, že s mužom, ktorý ju na ulici v ten deň osloví, o pár mesiacov naveky opustí svoju rodnú krajinu. Nemohla vedieť, že napriek jej silnému katolíckemu presvedčeniu s ňou splodí dve deti bez toho, aby si ju predtým legitímne vzal a na dôvažok ich spoločných potomkov odmietne pokrstiť. A keďže pri ich prvom stretnutí netušila ani to, že ten milý mladý muž, ktorý z nej nemôže spustiť oči, ju bude dokonca života trápiť svojou nekontrolovateľnou záľubou v alkohole, milo sa na neho usmiala a prijala pozvanie na schôdzku.

Kto vlastne bola Nora Barnacleová, ktorú v tom roku Joyce stretol? Takmer nikto. Pochádzala z Galway, vtedy malého mesta na západe krajiny, kde žila so svojou početnou rodinou v dvojizbovom dome na ulici Bowling Green. Bola pracovitá, pobožná, skromná, temperamentná a pekná, ale na jej škodu príliš tvrdohlavá. Začala sa totiž po uliciach prechádzať s protestantom. V tej dobe neakceptovateľné paktovanie katolíčky s protestantom pobúrilo jej rodinu a obmedzenia, ktoré v tej dobe už dospelej Nore skomplikovali život, ju nakoniec podnietili opustiť rodinu a pokračovať v živote v Dubline, kde už po pár mesiacoch narazila na vtedy neznámeho spisovateľa snívajúceho o veľkej literárnej kariére. Hoci mala za sebou pár krátkych, nevinných románikov, Nora bola po všetkých stránkach neskúsená a mladý Joyce pre ňu predstavoval pevnú kotvu v neistom živote. Sčasti práve preto prikývla, keď sa jej krátko po ich prvom stretnutí Joyce spýtal, či s ním opustí krajinu, ktorá mu nikdy nedovoľovala naplno rozvinúť jeho spisovateľský potenciál.

Hoci v súčasnosti meno James Joyce vyvoláva rešpekt a obdiv, v deň, keď s ním slobodná Nora Barnacleová ilegálne, bez vedomia svojej rodiny nastupovala na loď do Anglicka, bol iba chudobným intelektuálom, jedným z mnohých mladých mužov, ktorí sa v tej dobe pokúšali rozbehnúť svoju literárnu kariéru. Miloval Noru a ona jeho, ale za lásku sa chlieb kúpiť nedá, a tak nasledujúce mesiace ba dokonca roky, počas ktorých rátali každú mincu v peňaženke, boli pre zamilovaný pár obdobím skúšok a nepríjemných sklamaní. Hoci Nora niekoľkokrát vyslovila túžbu žiť radšej s pekárom ako s rojkom, akým bol Joyce, nikdy ho neopustila, za čo si ju Joyce vážil tak veľmi, že podľa nej vymodeloval niekoľko fiktívnych postáv. Keď jej však podal jeden z prvých výtlačkov románu Ulysses, neprejavila nijaké nadšenie a keďže spôsob, akým román napísal sa jej nijako nepozdával, knihu ani len nedočítala. Dozvedela sa vôbec niekedy, že Molly Bloomová, manželka hlavného hrdinu románu, je z veľkej časti inšpirovaná práve ňou?

Nora bola prakticky založená žena a o Joyceove literárne výtvory sa na jeho veľké sklamanie nezaujímala. Avšak práve jej praktická povaha a jej jednoduchý, zdravý rozum mu pomohli prežiť najťažšie obdobia života. I keď pred sebou videl svetlú literárnu budúcnosť, prítomnosť, ktorou sa počas väčšiny svojho života pretĺkal, nebola najsvetlejšia. Bol chorľavý, lipol na alkohole, nedokázal skĺbiť rodinný život s písaním a počas niekoľkých rokov nebol schopný bez pomoci svojho brata finančne zabezpečiť rodinu. Nora, hoci často rozčúlená, podráždená, smutná a zúfalá, pri ňom vytrvalo stála aj v týchto chvíľach, upokojovala ho, starala sa o neho a na jeho prekvapenie mu spievala. Pieseň Lass of Aughrim, ktorá v poviedke „Mŕtvi“ zohráva kľúčovú úlohu, nie je fiktívna a Joyce ju po prvý raz počul práve z Noriných úst. Druhý raz mu ju spievala jej matka, ktorá ho v Galway, v domnienke, že dvere otvára Norinmu manželovi, vrelo privítala a na jeho želanie mu zaspievala celú verziu tejto piesne. Práve tu Joyce zozbieral ďalší materiál pre svoju pravdepodobne najznámejšiu poviedku „Mŕtvi“, ktorej hrdinka Gretta Conroy v mladosti prežila podobne nevinnú a tragicky zakončenú lásku ako Nora.

Počas rokov, kedy sa okrem uznania v literárnych kruhoch konečne dostavila aj finančná odmena, žil pár s dvomi deťmi spokojne v Paríži. Hoci Joyceov pracovný úspech Noru veľmi tešil, o jeho tvorbu aj naďalej neprejavovala záujem a kým sa on vyhrieval na lúčoch vytúženej slávy, ona stála neviditeľne v úzadí. Držala rodinu po hromade a zaoberala sa čoraz častejšími zdravotnými problémami, ktoré pre zmenu netrápili Joycea ale ju samotnú. Aj toto obdobie však prekonala a keď sa situácia znovu zmenila a na posteli opäť preležal dlhé mesiace James, Nora pri ňom stála, oddane ho opatrovala a robila mu spoločníčku v ťažkých chvíľach. Možno práve na základe jej neochabujúcej starostlivosti sa Joyce rozhodol legitímne spečatiť ich zväzok a v roku 1931, po dvadsiatich siedmich rokoch spoločného života, sa štyridsaťsedemročná Nora Barnacle a štyridsaťdeväťročný, vtedy už uznávaný spisovateľ James Joyce, zobrali.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny, keď sa Joyceov zdravotný stav zo dňa na deň zhoršoval, sa manželia presťahovali do neutrálneho Švajčiarska, kde sa ustarostená Nora aj naďalej vytrvalo starala o manžela. Ani jej láskavá starostlivosť ho však nedokázala udržať pri živote a tak sa s ním 13. januára 1941 musela navždy rozlúčiť. Odtrhnutá od svojho celoživotného partnera a od akýchkoľvek finančných príspevkov za jeho knihy prežívala Nora napriek manželovej sláve posledné roky svojho života opäť z ruky do úst. Bez manžela, spoločníka a milenca v jednom Nore v živote nezostalo veľa a nasledujúcich desať rokov bolo pre ňu mimoriadne ťažkých. Keďže jej meno nefigurovalo pod žiadnym publikovaným textom, literárny svet sa jej za jej prínos neodvďačil, a jej rodina, sčasti mŕtva a sčasti odcestovaná, už v jej živote nezohrávala žiadnu úlohu. Možno keby si vtedy otvorila aspoň jednu z manželových kníh, keby sa na pár minút začítala do Dublinčanov, uvedomila by si, že rozčúlený Gabriel Conroy je iba zrkadlom žiarlivého Joycea, ktorý k nej hovorí zo záhrobia, spomedzi mŕtvych, aby jej pripomenul, že ju, Grettu, Molly alebo Noru, stále miluje. A možno by si tiež uvedomila, že napriek tomu, že jej meno nie je ani zďaleka také známe ako meno jej zosnulého manžela, zohrala vo svetovej literatúre obrovskú úlohu.